Rozhovor s Bohom

Modlitba znamená otvoriť srdce Bohu ako priateľovi. Nemáme ňou poúčať Boha o tom, akí sme, ale naopak. Pripraviť samých seba na to, aby nás On prijal. Modlitba neprivádza Boha k nám, ale nás vedie k nemu.

Keď bol Ježiš na zemi, učil svojich učeníkov modliť sa. Radil im, aby svoje každodenné potreby a starosti predkladali a prenechali Bohu. Uistenie, ktoré im dal o vypočutí prosieb, je takisto venované aj nám.

Sám Ježiš sa za svojho pobytu medzi ľuďmi často modlieval. Náš Spasiteľ sa s nami stotožnil, rozumel našim potrebám i slabostiam. Preto sa stal prosebníkom a žiadateľom očakávajúcim povzbudenie a novú silu od svojho Otca, aby mohol pohotovo spĺňať povinnosti a čeliť skúškam. Je nám príkladom, ale aj radcom v slabostiach, „podobne pokúšaným vo všetkom“. (List Hebrejom 4,15) Jeho bezhriešna prirodzenosť sa s odporom odvracala od zlého. Znášal duševné boje a muky, pričom modlitba bola nutnosťou i prednosťou jeho ľudskej prirodzenosti. Napokon v spoločenstve s Bohom nachádzal útechu i radosť. Ak si teda potrebu vrúcnej a stálej modlitby uvedomoval Spasiteľ sveta, Boží Syn, o to viac by sme si ju mali uvedomovať my slabí a hriešni smrteľníci.

Náš nebeský Otec čaká, aby nám mohol udeliť svoje úplné požehnanie. Prednostne smieme piť zo zdroja jeho bezmedznej lásky. Len je zarážajúce, ako málo sa modlíme! Boh je pripravený a ochotný vypočuť úprimnú modlitbu aj toho najslabšieho zo svojich detí – a predsa, ako váhavo prichádzame k Bohu so svojimi prosbami! Čo si môžu myslieť nebeskí anjeli o úbohých, bezmocných ľuďoch, podliehajúcich pokušeniu, keď po nich túži Božia neskonalá láska...Práve tá je pripravená dať im viac, ako môžu žiadať či len pomyslieť, a predsa prosia tak málo a majú takú slabú vieru. Anjeli radostne velebia Boha, lebo sú vďační za jeho blízkosť. No pozemšťania, odkázaní na pomoc, ktorú im môže dať len Boh, sa zrejme chcú zaobísť bez svetla jeho Ducha a bez spoločenstva s ním.

Kľúč k víťazstvu

Temnota zla obklopuje tých, čo zanedbávajú modlitbu. Pokušenia nešepkávané nepriateľom ich strhávajú do hriechov, pretože nezužitkúvajú prednosti, ktoré im Boh ponúka vďaka daru modlitby. Prečo by sa Božie deti mali brániť modlitbe, keď je kľúčom v ruke viery na otvoreniene konečného nebeského zdroja Všemohúceho? Bez ustavičnej modlitby a ostražitosti sme v nebezpečenstve, že budeme viac ľahostajní a odchýlime sa od správnej cesty. Nepriateľ sa nám stále snaží zahatať cestu k Bohu a zabrániť nám, aby sme vrúcnou prosbou a vierou získali milosť a moc odolávať pokušeniu.

Modli sa vo svojom súkromí a pri svojej každodennej práci často upieraj svoje srdce k Bohu. Aj Enoch takto chodil s Bohom. Tieto tiché modlitby sa vznášajú k trónu milosti ako príjemná kadidlová vôňa. Satan zďaleka nemôže premôcť človeka, ktorý má takto zakotvené srdce.

Podmienky vypočutia modlitby

Sú určité podmienky, na základe ktorých smieme očakávať, že Boh vypočuje naše modlitby. Predovšetkým si musíme uvedomiť potrebu jeho pomoci. On zasľúbil: „Vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvojich potomkov.“ (Izaiáš 44,3). Tí, čo cítia hlad po spravodlivosti a túžia po Bohu, si môžu byť istí, že budú nasýtení. Srdce však musí byť prístupné vplyvu Ducha, inak nemôže prijať Božie požehnanie.

Naša veľká úbohosť je sama osebe najvýraznejším dôvodom v náš prospech,lebo Pán chce, aby sme ho hľadali, aby nám mohol dať všetko potrebné. Hovorí: „Proste a dostanete.“ (Evanjelium podľa Matúša 7,7) „Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ (List Rimanom 8,32)

Ak je v našom srdci neprávosť, ak podľahneme nejakému známemu hriechu, Pán nás nevypočuje. No modlitba pokorného kajúcnika je vždy prijatá. Len čo napravíme všetky vedomé krivdy, smieme veriť, že Boh vypočuje naše prosby. Naše vlastné zásluhy nám nikdy nenaklonia Božiu priazeň, spasia nás len Ježišove skutky, očistí nás jeho krv. Našou povinnosťou je teda splniť podmienky prijatia.

Ďalším prvkom víťaznej modlitby je viera. „Veď kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú.“ (List Hebrejom 11,6) Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Všetko, o čo sa modlíte a prosíte, verte, že ste dostali a budete mať.“ (Evanjelium podľa Marka 11,24). Berieme ho za slovo?

Nič nie je také veľ ké, aby to Boh neuniesol

Oznám Bohu svoje radosti, žiale, starosti a obavy. Nebudeš ho tým obťažovať ani ho neunavíš. Ten, ktorý vie o počte vlasov na tvojej hlave, nie je ľahostajný voči potrebám svojich detí. „Lebo Pán je milosrdný a ľútostivý“ (Jakubov list 5,11). Naše žiale, ba už aj zmienka o nich, sa dotýkajú jeho láskavého srdca. Oznám mu všetko, čo ti znepokojuje myseľ. Nič nie je priveľké, aby to neuniesol, veď drží svety, ovláda všetky záležitosti vesmíru. Jeho pozornosti neuniká nijaká maličkosť, ktorá by nás mohla znepokojiť. Žiadna z našich skúseností nie je príliš temná, aby ju nepoznal a nieto takej spletitej situácie, aby ju nevedel rozuzliť. Nijaká pohroma nestihne ani najmenšie z jeho detí, nijaká úzkosť netiesni dušu, nijaká radosť neobveseľuje, nijaká vrúcna modlitba nevychádza z úst, o čom by náš nebeský Otec nevedel a o čo by sa bezprostredne nezaujímal. „On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje im rany.“ (Žalm 147,3) Vzťah medzi Bohom a konkrétnym človekom je taký osobný a úplný, ako keby na svete nebolo nikoho iného, o koho by sa mal starať a za koho by mal dať svojho milovaného Syna.

Obsah je prevzatý z knihy Cesta ku Kristovi od Ellen G. Whiteovej.

Môžete si ju kúpiť na www.adventorion.sk